Čo je to dobrá akademická kniha?

V súčasnej dobe sa vydáva veľké množstvo rôznych akademických kníh, nejeden profesor, alebo docent zo Slovenska už nejakú napísal a úspešne vydal. Obyčajným “nezasväteným” ľuďom by sa mohlo zdať, že toto indikuje rozmanitosť vedy a značný objem súčasného vedeckého poznania našej spoločnosti. Na druhej strane sa ale nájdu aj ľudia, ktorí sú presvedčení o tom, že kníh sa vydáva až moc a že sa píšu a vydávajú samoúčelne, teda len na to, aby sa vydali, predali do knižníc a vošli do zabudnutia, ako tvrdí napríklad autor tohoto článku: http://www.psmag.com/books-and-culture/point-academic-books-publishing-writing-literature-96610
Intuitívne sa ale dá povedať, že dobré knihy nikdy nevojdú do zabudnutia, budú čítané znova a znova ďalšími a ďalšími ľuďmi a tým splnia svoj účel a údel. Aké sú to ale “dobré” akademické knihy a čím sa vyznačujú?
Skôr, ako začnem písať svoj názor na položenú otázku, moje matematické zmýšľanie mi nedá pokoj, pokiaľ neuvediem nejakú (svoju vlastnú) definíciu akademickej knihy. Nech nad tým premýšľam ako chcem, tak akademická kniha je z môjho pohľadu nič viac než učebnica. Akademická kniha prezentuje už známe výsledky a objasňuje istú problematiku, v prípade monografie sa môže jednať o zhrnutie niekoľkých článkov a rôznych výsledkov, ale v princípe v akademických knihách sa neuvádzajú nové výsledky, na ten účel slúžia publikácie.
Kedy je teda akademická kniha - učebnica dobrá? Podľa môjho názoru to záleží od toho, na aký účel má slúžiť. V prípade, že akademická kniha slúži najmä ako sprievodný materiál k nejakej prednáške a bez prednášky je len ťažko čitateľná, vtedy môžu byť podmienky na “dobrosť” akademickej knihy pomerne nízke. Ale neoznačuje sa takáto kniha len ako skriptá? Má význam vôbec takúto knihu vydávať aj mimo univerzity, kde daný autor knihy - prednášajúci pôsobí? Odpoveď je áno, ak iný prednášajúci využije túto knihu ako sprievodný materiál k svojej prednáške. Pre mňa je ale ťažké takúto publikáciu považovať za knihu v pravom slova zmysle, keďže bez prednášky nemá význam a ja si akademickú knihu si predstavujem ako samostatný zdroj informácií.
Predpokladajme teda, že máme knihu, ktorá je určená na samoštúdium, respektíve je ju možné zmysluplne čítať aj bez nejakej sprievodnej prednášky. Už len obsahové nároky na takúto knihu by mali byť veľké, keďže kniha by mala obsahovať nielen úvod a vyloženie problematiky, ale napríklad v prípade matematických a matematicko-fyzikálnych, kníh ktoré prevažne čítam ja, by mala obsahovať aj istý úvod do používanej matematiky, prípadne fyziky. Pekným príkladom knihy s takýmto dobre napísaným úvodom je kniha “The mathematical language of quantum theory” od T. Heinosaari a M. Zimana. Táto kniha obsahuje stručnú a na čítanie príjemnú prvú kapitolu, ktorá slúži na osvieženie funkcionálnej analýzy u čitateľa. Samozrejme, funkcionálnu analýzu ako takú sa tam nenaučíte, ale priemerný matematik, alebo fyzik so zopár semestrami lineárnej algebry si hneď spomenie na tie najdôležitejšie fakty a doplní fakty nové, ktoré budú neskôr potrebné.
Ďalej by mala byť kniha napísaná tak, aby jej čítanie nebolo viac utrpením ako získavaním nových vedomostí. To sa síce ľahšie napíše do blogu ako do knihy, ale podľa mňa najdôležitejším je uvádzať motiváciu pre tú či onú kapitolu, alebo pre ten či oný výpočet. Motivácia nemusí byť obsiahla, ale podľa mňa je príjemné vedieť, že to čo študujem je má aj rôzne uplatnenie. Takéto krátke motivačné poznámky, či odstavce rovnako prinášajú čitateľovi istý rozhľad, zasadzujú vysvetľovanú problematiku do širšieho rámca a vzbudzujú pocit, že osvojiť si vykladané vedomosti je skutočne dobrá a zaujímavá vec a nie len nevyhnutnosť.
Aj napriek tomu, že autori mnohých kníh uvedú zaujímavú a stručnú motiváciu k vykladaným poznatkom, často potom pri výklade skĺznu k nechválne známej metóde definícia-veta-dôkaz-dôsledok. Výsledkom je text, ktorý pôsobí viac strojovo ako ľudsky, teóriu síce vykladá, ale tak, že je na čitateľovi premyslieť si, ako v skutočnosti vykladané dôkazy fungujú. Toto je často netriviálne a občas aj ťažko splniteľné, nakoľko po niekoľkých kapitolách narastá nechuť čitateľa. Z toho dôvodu je podľa mňa výborné uviesť v knihe isté príklady, či cvičenia pre čitateľa. Príklady by mali nabádať čitateľa k vytvoreniu si istej predstavy o fungovaní vykladanej teórie, prípadne poukázať na dôležitejšie súvislosti. Cvičenia, pokiaľ sú vhodne spravené a čitateľom svedomito vypracované, môžu poslúžiť na ešte dôslednejšie pochopenie teórie. Ako príklad kníh s výbornými cvičeniami a príkladmi uvediem dve knihy: prvou je kniha Diferenciálna geometria a Lieove grupy pre fyzikov od M. Fecka, kde namiesto toho, aby autor niektoré vety a lemy dokazoval sám, radšej ich prenechal na dokázanie čitateľovi, s tým, že mu vo svojej knihe poskytuje návody, ako tieto dôkazy vypracovať. Aj keď to na prvý krát môže znieť hrozne, v skutočnosti sa ukazuje, že je značný rozdiel niečo len čítať a skutočne to spočítať a že to druhé uvedené poskytuje oveľa lepší pochopenie problematiky. Ako druhý príklad by som chcel uviesť knihu Linear Operator Theory in Engineering and Science od Naylora a Sella, v ktorej sú na konci každej kapitoly uvedené príklady. To by nebolo až také výnimočné, ale mnohé z týchto príkladov sú doslova výborné. Ako príklad takého príkladu uvediem jeden, ktorý sa nachádza na konci kapitoly o metrických priestoroch. Autori svedomito zadefinujú pseudometriku ako isté zovšeobecnenie metriky a v príklade vyzvú čitateľa, aby prešiel celú kapitolu a všetky dokázané vety a lemy zovšeobecnil pre pseudometriku, pokiaľ je to možné. A musím uznať, že až pri vypracovávaní tohto geniálneho príkladu som si uvedomil niektoré súvislosti, aj keď treba uznať, že vypracovanie tohoto veľmi poučného príkladu zabralo istý čas.
Ako poslednú uvediem jednu vec, ktorá sa možno tak trochu podobá na tie predošlé, ale beztak sa mi zdá, že býva podceňovaná. Podľa môjho názoru je skvelé, pokiaľ v akademických knihách autori upozorňujú na nevyriešené problémy, nedokázané vety, teda vo všeobecnosti na hranice pri-písaní-danej-knihy-súčasného poznania. Takáto kniha potom nielen vykladá istú problematiku, ale taktiež motivuje čitateľa, uvažovať ďalej a rozvíjať danú problematiku. Viem si predstaviť, že pre mnohých autorov môže byť ťažké priznať, že sú problémy, ktoré ešte nikto nevyriešil, túto odvahu ale napríklad našiel G. Sewell v knihe Quantum Mechanics and it’s Emergent Macrophysics, kde na niektorých miestach uvádza hypotézy zovšeobecňujúce dokázané výsledky a upozorňuje, kde sú asi technické obtiaže, kvôli ktorým ešte dané vety nie sú dokázané, pokiaľ platia.
Na záver by som chcel uviesť, že toto sú len názory človeka, ktorý zatiaľ žiadnu knihu nenapísal, niektoré ale čítal. Som si istý, že každý jeden autor sa snaží napísať svoju knihu čo najlepšie a ich práca je často obdivuhodná a skvelá, za čo si ich bez výnimky vážim.